FOTO - SLAVICA.CZ
Nikto nevlastní mňa ani môj kreatívny majetok
Má iba dvadsaťpäť rokov a za sebou takmer desaťročie pôsobenia v hudobnom priemysle. Zdalo by sa, že po úspechoch doma aj v zahraničí sa speváčka a hudobníčka CELESTE BUCKINGHAM ocitla na vydláždenej ceste, kde sa popmusic automaticky snúbi so všeobecnou popularitou. Lenže ona práve stojí pred vážnou otázkou, čo ďalej. Uvažuje o tom, v akom momente hudobný remeselník spoznáva hĺbku svojej tvorby a akú daň človek platí za život v šoubiznise, ktorý sa zrazu nedá obísť.
So slovenskou speváčkou s americko-švajčiarskymi koreňmi sme sa porozprávali pri dôležitej príležitosti: Celeste ako ambasádorka zastupuje SOZA na medzinárodnom podujatí DEX Songwriting Expo 2020 v Budapešti.
Za roky, ktoré pôsobíte na popovej scéne, ste celkom nenásilne prerazili aj do sveta. Cítite sa ešte byť lokálnou speváčkou?
Cítim, že patrím na Slovensko, lebo som tu vyrastala. Aj väčšina ľudí, s ktorými som začínala, či už tu alebo v zahraničí, je zo Slovenska - počnúc manažérom cez producenta, PR manažérku, právnikov až po účtovníčku. Sú to síce profesie, ktoré sa v súvislosti s hudbou spomínajú menej, ale týchto ľudí považujem za veľmi dôležitú súčasť tímu.
Akí musia byť, aby mohli tvoriť s vami tím?
Myslím si, že s hocijakou skupinou schopných ľudí sa dá vyrobiť a predať hocičo výnimočné, ale dôležité je, o aký produkt ide a s akým obsahom. V tomto prípade som produktom ja so všetkým okolo mňa. A sú veci, ktoré by sa nemohli diať, keby produkt nebol dostatočne nastavený tak, aby mohol mať medzinárodný potenciál. Za roky nášho fungovania nám pomohol aj pobyt v USA. Podmienkou je, samozrejme, angličtina, lebo väčšina sveta počúva anglické pesničky. Okrem toho ide aj o trendy, domáce alebo zahraničné. A o to, ako urobiť niečo dobré, aby si to niekto všimol a mohol to posúvať ďalej.
Sú rôzne príležitosti alebo pohnútky, ako naštartovať hudobnú kariéru, jednou je napríklad účasť na talentových súťažiach, ako ste to urobili vy. Prečo ste do toho išli práve takto?
Spievam celý život. Od siedmich do pätnástich rokov som intenzívne chodila na hodiny spevu, neskôr som si doštudovala aj konzervatórium, najprv muzikálový, potom operný spev. Napriek tomu som nikdy nemala na mysli, že by som sa tým chcela živiť, alebo že by to mala byť nejaká moja práca. Ani som nemala predstavu, že by som chcela byť speváčkou, navyše rodičia ma od začiatku varovali, že sa to vôbec nemusí podariť, vraveli, len ty pekne študuj, aby si potom mala aj iné možnosti.
Napríklad aké?
Na strednej škole som skôr rozmýšľala o tom, že by som chcela byť psychologičkou alebo učiteľkou, som z rodiny akademikov, môj ocino je lekár a mamina bola riaditeľkou školy a učiteľkou, muzikantov v rodine vôbec nemáme. Ale potom, v pätnástich, prišla príležitosť, lebo som sa stretla s producentmi, ktorí si ma na jednom podujatí vypočuli a povedali, že by so mnou radi spolupracovali. Zároveň zistili, že už si píšem aj texty, veď so skladaním pesničiek sme začali už predtým so sestrou, len tak, zo srandy. Bol to pán producent, ktorý vlastne navrhol, či by som nešla vyskúšať nejakú súťaž, lebo tam sa človek ukáže, zviditeľní a zároveň môže stretnúť ľudí, ktorí ponúkajú ďalšie možnosti. Tak som do toho šla.
Keď sa na to pozriete spätne, ako to pomohlo?
Zo Superstar som nemala veľa, v tom zmysle, že by som bola dostala nejaké atraktívne ponuky, ako súťažiaca som nebola veľmi vychytená, šéfovia programu vo mne nevideli až taký potenciál. Mali ma radi, ale nevyjadrovali sa nejako nadšene, že by sa do mňa oplatilo investovať. Môj pôvodný producent však povedal, poďme do toho, poďme to robiť. Začali sme tvoriť pesničky, nahrávať v štúdiu a vznikol môj prvý album. Takže som ho vlastne urobila sama, aby si ma vôbec niekto všimol. Podarilo sa to najmä vďaka pesničke Run run run.
Ako sa tejto pesničke podarilo preraziť?
Začalo sa to tak, že mi ju najprv nechcelo hrať žiadne rádio. Až po istom čase sa nám podarilo zlomiť Fun rádio, nejako sa rozhodli, že pesničku nasadia, predstavili ju a pustili, na čo ľudia začali písať esemesky a volať do rádia, že ju ešte chcú počuť, takže znela častejšie. Viacerí boli presvedčení, že je to nejaká americká alebo anglická interpretka. Medzitým som stretla svojho budúceho manažéra, ktorého môj album oslovil a videl ma vystupovať naživo. Bol presvedčený, že mám talent a že sa viem, ako sa hovorí, aj predať. Tak sme sa spojili, začali sme spolupracovať, urobili sme klip k Run run run, s ktorým pesnička zabodovala. A z tejto malej situácie vlastne žijem už takmer desať rokov.
Čo to presnejšie znamená?
Veľa pracujem a staviam na možnostiach, ktoré sa naskytli. Často sa mladí ľudia pýtajú, ako som dosiahla úspech, vravím im, treba makať, BL1 ale v skutočnosti ide aj o trošku šťastia. O to, koho človek v brandži stretne, ako šikovne a rozumne sa vie zachovať pri tom, keď si vyberá k sebe tých správnych ľudí. To je veľmi dôležité. Lebo sa stáva, že manažéri chcú oklamať a ukradnúť všetko pre seba.
Na základe čoho si vytvárate dôveru v ľudí okolo seba?
Poviem vám to jednoducho: Môj manažér je jediný človek, s ktorým nemám zmluvu. To, myslím, hovorí veľa. Znamená to, že si musíme absolútne dôverovať. Samozrejme, keď som začínala, na stole boli všelijaké dohody a musela som si všeličo ozrejmiť. Ale mala som pri sebe veľmi šikovnú maminu, ktorá ma chránila, kým som nemala osemnásť, dávala pozor na všetko, čo by som nemusela v týchto spoluprácach zvládnuť. Treba byť opatrný a poznať svoju cenu, ale zároveň sa vedieť aj rozhodnúť, do akého rizika sa oplatí ísť. Niektoré riziká sú priveľké.
Mali ste aj negatívne skúsenosti?
Keď sa hudobník začne rozbiehať a prichádza jeho prvá vlna, ako som ju aj ja cítila pred deviatimi rokmi, mal by už rozmýšľať, ako sa ochrániť, bez ohľadu na to, že by vopred vedel, ako mu budú veci vychádzať alebo nevychádzať. Ani ja som zo začiatku nemala šajnu, ako sa to bude vyvíjať. Keď sme potom pôsobili istý čas v Amerike, zažila som tlak, ktorý mi nevyhovoval. Našťastie som od zmluvy vedela odstúpiť, lebo sme ju vymysleli a podpísali tak, aby som túto možnosť mala. Doteraz mi niektorí ľudia hovoria - prišla si o to, aby si mohla preraziť v Amerike. Ale ja hovorím, že sloboda je mi vzácnejšia ako sláva za akúkoľvek cenu.
Takže ako by ste začínajúcich nasmerovali?
Treba si od začiatku nastaviť priority a pravidlá, a potom všetky dohody, spolupráce a ponuky triediť cez toto sito. Mama mi vždy hovorila, že to, ako si nastavím spoluprácu, je moja osobná biblia, nemenné pravidlá, ku ktorým sa potom to ostatné vekom, časom či úspechom prispôsobuje. Pre mňa je dôležitou vecou sloboda, osobná aj pracovná, tak sa cítim byť sama sebou.
Čo sú pre vás veľké riziká?
Hoci sme oproti západnej Európe len malou scénou, často sa v hudobnom biznise dejú podobné veci: do vašej tvorby a fungovania vstúpi manažér alebo vydavateľstvo a vy sa nesmierne tešíte, že sa vám niečo také prihodilo. Ponúknu vám zmluvu na päť rokov, lenže tá je obmedzujúca, lebo dostanete prideleného manažéra z vydavateľstva a on je tam predovšetkým na to, aby boli vaše veci predajné, keďže jeho finančný výnos sa počíta od predaných nosičov. Motivácia je teda už od začiatku zle nastavená, aj keby bola spolupráca myslená v dobrom a aj keby ste mali dobrý pracovný vzťah. Päť rokov je dlhý čas, potom sa môže stať, že manažér vás začne ovplyvňovať a manipulovať, najmä keď ste mladý interpret. Poznám kopu príbehov, keď bol umelec donútený tvoriť, obliekať sa a vystupovať tak, ako sa necítil, aký nebol, len aby bol výsledok predajný, a nakoniec sa to aj tak nepodarilo, celé to padlo, stratil sa reálny obsah. Takže umelec prišiel presne o tú počiatočnú vlnu, počas ktorej mohol skutočne osloviť. Mala som to šťastie, že sa mi to nestalo.
FOTO: SOZA
Čo vás o tom presviedča?
Mohla som si tú prvú vlnu maximálne vychutnatať, preto teraz môžem konečne oddychovať a rozmýšľať, čo budem robiť ďalej. Pritom viem, že nikto nevlastní mňa ani môj kreatívny majetok, som slobodná aj v možnostiach spolupráce. Môžem sa rozhodovať. To bola pre mňa vždy priorita.
Hovoríte, že sa viete predať. Čo to konkrétne znamená?
Základom bol v minulosti príbeh môjho mena a pôvodu, naň sa ľudia chytili už počas castingu v súťaži Superstar - že sa volám Buckingham, že mám rodičov z rôznych kútov sveta. Bolo to pre nich niečo zvláštne, iné a ja som tento príbeh mohla otvoriť a rozprávať. Umelci potrebujú svoj vlastný príbeh.
Ten skutočný príbeh býva často skrytý a treba ho dlho hľadať. Čo vy na to?
Práve hudba je nádherná sféra, kde sa to dá, kde človek môže nájsť sám seba.
Je niečo, s čím ste sa už vďaka hudbe vyrovnali?
Bola som stratená puberťáčka. Zo začiatku som mala pocit, že nikam nepatrím, a zároveň akoby som bola z mnohých kútov sveta. Postupne som sa učila mať na sebe rada to, ako viem zapadnúť do rôznych kultúr, raz byť tam, raz tam, vravela som si, že práve toto je to krásne a nie každý má príležitosť byť všade ako doma. Zároveň tam stále zostával priestor, kde sa človek cítil akosi osamelo. Každá krásna, dobrá vec si vyžaduje svoju daň. Ja platím tú, že sa budem asi stále cítiť tak trochu „od veci“.
V akom zmysle?
V tom, že najviac doma sa cítim na Slovensku, mám to tu rada, som tu veľmi spokojná, mám tu kamarátov a obklopujú ma fanúšikovia, ktorí ma rešpektujú, čo ma nesmierne teší a obohacuje, ale na druhej strane sedím vo svojom byte, pozerám sa na Bratislavu a viem, že sa už neviem len tak stratiť v dave.
Aký svet tam vidíte?
Byť v šoubiznise znamená byť tak trochu v inkubátore. Vždy medzi vami a ostatnými ľuďmi bude nejaká priehľadná stena, pri ktorej si uvedomíte, že vás nepustí ďalej. Na Slovensku už nemôžem ísť nikdy na normálne rande. Nie preto, že na mňa pozerajú ľudia, to je najmenej. Skôr preto, lebo ten človek, čo sedí oproti mne, už pozná môj kontext, kto som, čo som a aj keby to bol najúžasnejší muž na svete, príde s tým, že to je tá Celeste, v hlave má už o mne nejaký obraz.
V čom vám to najvia prekáža?
Človek sa potom stále cíti akosi na špičkách. Možno to znie ako malichernosť, ale taká je moja realita. A hoci vám povedia, to si zvykneš, tak nie, nezvyknem. Už je to skoro desať rokov a nezvykla som si. Nenapĺňa ma to. Nehovorím, že je to dobré alebo zlé, skrátka, je to iná realita. Ale hovorím si - bolo by lepšie, keby to bolo inak? Nikdy neviete, čo je to iné, čo nezažívate.
Kedy ste si povedali, že v muzikantskej brandži už fungujete profesionálne?
Tento okamih som ešte paradoxne nemala, nikdy som si nepovedala - this is it. Padla som do toho celého v detstve, potom som makala ako blázon. Samozrejme, dobre si pamätám momenty ako víťazstvo v Sláviku, alebo keď sme s našou pesničkou zabodovali v americkom rebríčku Billboard, vystúpenie na Radio Disney Awards v Los Angeles, či herecké príležitosti pri filme. Boli to úžasné pocity. Ale hneď nasledovala aj obava, či nebudem ďalších tridsať rokov panikáriť z toho, ako tento úspech prekonať. To je sakra ťažké, uvedomujem si, že veľa dobrých vecí sa mi doteraz podarilo akoby zázrakom a musím veľmi rozmýšľať, čo ďalej. Prišiel ten čas, keď sa chcem opäť posunúť, možno trochu iným smerom, hudobným aj vôbec, v živote.
Ako si to predstavujete?
Potrebujem veľa voľného času, aby som sa vrátila do tvorby, v posledných rokoch som riešila najmä biznisovú stránku. Preto už dlhší čas veľa ponúk na hranie a spievanie odmietam. Mojou prioritou je vrátiť sa do organickej, reálnej tvorby. Začínam pracovať s inými producentmi v zahraničí, vo Švajčiarsku. A veľmi sa teším sa na workshop songwriterov v Budapešti, kam sa práve chystám.
Nemáte obavu, či prídu inšpirácie?
V Amerike som sa naučila pracovať na pesničkách takpovediac fabrikovo. Keby ste mi teraz povedali, napíš pesničku, tak si sadnem a napíšem vám ju na objednávku, viem byť ako songwriter zručná a pohotová. Úprimne – napísať pesničku nie je veľmi ťažké, dá sa to naučiť a rozvíjať. Ale teraz je pre mňa dôležitejšie, aby mala hudba pre mňa hĺbku, aby dávala zmysel mne samej, aby som sa na ňu mohla pozrieť o dvadsať rokov a povedať, že to bolo dobré. Možno sú to veci, ktoré stoja proti popularite, ale o tú mi teraz jednoducho nejde.
Celeste Buckingham (3. mája 1995) je slovenská speváčka americko-švajčiarskeho pôvodu, predkovia majú iránske, írske, anglické aj ruské korene. Z Aljašky sa rodina presťahovala na Slovensko, kde Celeste od troch rokov vyrastala a venovala sa spevu. Písať pesničky začínala ako tínedžerka spolu so sestrou Carmel. V roku 2011 sa stala finalistkou druhej série Česko Slovenskej SuperStar, o rok neskôr vydala debutový album Don't Look Back a získala nomináciu na MTV Europe Music Awards v kategórii Best Czech and Slovak Act, následne bola aj porotkyňou slovensko-českej verzie X Factor. V roku 2013 získala cenu OTO ako speváčka roka, bola nominovaná aj na Radio Disney Music Awards v Amerike. V roku 2015 vydala album The Released a v roku 2017 album Bare, doprevádzaný skladbou Go Away, ktorá sa ocitla aj v americkom hudobnom rebríčku Billboard. Domov strieda na Slovensku, v Nashville v USA, momentálne žije v Bratislave a jej rodina v Portugalsku. Členkou spoločnosti SOZA je od roku 2013.