Magazín

JURAJ HATRÍK (1.5.1941 - 21.5.2021) bol slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik. Študoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Alexandra Moyzesa (1958-1962). Popri tom študoval teóriu hudby a estetiky u Ota Ferenczyho. Po absolvovaní VŠMU učil dva roky na konzervatóriu v Košiciach. V roku 1965 sa na VŠMU vrátil, najprv ako ašpirant a od roku 1968 ako odborný asistent na Katedre hudobnej teórie. 

Z politických dôvodov musel v roku 1971 nielen ukončiť pedagogickú činnosť, ale bol aj vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1972 – 1990 pracoval v administratíve Hudobného informačného strediska Slovenského hudobného fondu kde sa venoval najmä organizovaniu a moderovaniu prehrávok s diskusiou v Klube skladateľov a stretnutí s hudbou v stredisku Hudba a mládež. V roku 1990 bol rehabilitovaný a vrátil sa na VŠMU. V roku 1991 sa stal docentom a v roku 1997 bol menovaný profesorom.

Pedagogicky pôsobil na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, ako aj na ďalších slovenských VŠ,  až do roku 2014, kde prednášal hudobnoteoretické predmety, a to predovšetkým hudobnú analýzu a pedagogiku. Pre budúcich pedagógov zaviedol predmet „hudobná dielňa“. Je zakladateľom a predsedom Asociácie učiteľov hudby Slovenska, na pôde ktorej založil a rozvinul tradíciu pravidelných seminárov pre učiteľov „Pedagogická Dvorana“, zameraných na rozvoj tvorivosti. 

Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človek — predsa žijem... (1997) a i.

Juraj Hatrík bol dlhoročným členom Výboru SOZA. Za rok 2005 získal Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu z oblasti vážnej hudby, je laureátom honorárnej Veľkej ceny SOZA za rok 2010.  

Pripravil: Juraj Čurný, PR SOZA